Ak chceš slobodne žiť a tvoriť, nikomu neodpúšťaj – radšej urob toto…

Jedna z najčastejších spoločenských hier, ktorú nevedome (a občas vedome) ako dospelí, slobodní ľudia hráme, je hra na vinníka a obeť

Hráš ju vždy, keď:

  • máš pocity krivdy a hnev na "vinníka" (osobu, systém, peniaze, smrť/život/osud);
  • máš voči komukoľvek pocit viny;
  • máš potrebu niekomu odpustiť;
  • sťažuješ si (alebo rovno nadávaš) na kohokoľvek, kto sa nechová podľa tvojich očakávaní - partner/ka, šéf, sused, premiér, starosta, šofér/ka pred Tebou... skrátka ktokoľvek, na koho svoj (často nevedomý) pocit obete premietaš.

Táto hra je jeden z častých dôvodov, prečo nie sme vnútorne slobodní, a nemôžeme svoj život a svoje zámery tvoriť v plnej sile a podľa seba.

Touto hrou sa sami oberáme o vnútorný pokoj a slobodu, o energiu, a často aj o zdravie.

Dokiaľ je človek v akomkoľvek vzťahu vnútorne v pozícii vinníka alebo obete, nemôže danú situáciu dobre vyriešiť (každé riešenie je iné - táto téma je na samostatný článok, o tom niekedy inokedy). A nemôže byť vnútorne slobodný/á, lebo je "zaháčkovaný/á" v hre, ktorá vnútornú slobodu neumožňuje.

Poznámka autora: nehovorím tu o situáciách, kedy je človek reálne v pozícii obete, či už  násilím, nehodou alebo vyššou mocou (vojna a pod.) - tento článok je len o situáciách, kedy o našom prežívaní rozhodujú naše presvedčenia, postoje a osobné vzorce, lebo máme ako dospelý človek plnú slobodnú vôľu, a nikto/nič násilím neprekračuje naše hranice.

Táto hra totiž svojou podstatou vytvára množstvo toxických stavov a emócií, ktoré celú situáciu zhoršujú. Nabaľujú sa, a účastníkov ešte hlbšie ponárajú do hry, ktorá je vo svojej podstate deštruktívna pre všetkých zúčastnených.

Kto tú hru vlastne hrá, a ako z nej von?

Aj keď väčšinou túto hru hrajú dvaja, niekedy sme jediným fyzickým účastníkom my sami. Napríklad keď máme pocit obete voči našim rodičom, alebo voči "nefér" systému.

Nezávisle od počtu účastníkov, jediným človekom, ktorý rozhoduje, či tú hru budeme hrať, sme my sami. Preto z tej hry môžeme kedykoľvek vystúpiť - len si musíme byť vedomí, že ju hráme.

Akurát ten krok, ktorým sa z hry vystupuje, sa veľa ľuďom nemusí páčiť.

Tým krokom je, že treba prijať svoju zodpovednosť za svoj podiel na situácii, a za svoje prežívanie v danej situácii. Ak si ozajstným vinníkom, súčasťou je samozrejme prijatie dôsledkov. Ak si ozajstnou obeťou, je dôležité hľadať aj svoj podiel na celej situácii, svoju zodpovednosť za to, čo sa stalo, a ako si to prežíval. Vždy nejaká existuje.

Dôležité je prijať zodpovednosť LEN ZA SVOJU ČASŤ - ani viac, ani menej.

Vo vzťahoch je táto naša časť zodpovednosti málokey presne 50%. Ale vo vzťahu dvoch ľudí v prípade dospelých, slobodných ľudí, tiež nemá nikdy jedna strana 100% zodpovednosti. Napriek tomu, že sa ľudia často chovajú, akoby obeť nemala žiadnu zodpovednosť, a vinník všetku.

Vždy máme svoju časť zodpovednosti. Ale nie vždy tú svoju časť vidíme, a sme ochotní alebo schopní ju niesť.

Špeciálnym prípadom sú situácie, keď máme pocit krivdy a obete voči ľuďom, ktorí tu už nie sú. Často sú to rodičia. Nie je podstatné, aká bola pravda o našom vzťahu s nimi ​​​​- dôležité je, že svojím postojom obete sa držíme v slučke, ktorá je pre nás deštruktívna.

Riešenie a kroky, ktoré popisujem nižšie, ukazujú čo môže človek robiť, ak je zaháčkovaný v pozícii obete, a už tú hru nechce hrať. Prijatie správnej miery vlastnej zodpovednosti ale rovnako z tejto hry uvoľnuje aj vinníka.

Tieto princípy platia rovnako na osobné vzťahy (partnerské, manželské, priateľské) aj na pracovné a firemné (kde sa táto hra tiež hrá, často jednou stranou vedome).

Východzí stav býva takýto:

Dominantnými pocitmi vo vzťahoch v ktorých hráme hru vinník-obeť, sú hnev a pocit viny. 

Dokiaľ je človek NEVEDOME v roli obete, má pocit krivdy a "spravodlivého" hnevu na vinníka. Má ho preto, lebo nevidí svoj diel zodopovednosti na situácii. Možno ho tuší, ale nevidí ho dosť jasne na to, aby vyšiel z role obete. Nevidí nielen svoju zodpovednosť, ale aj svoju moc. Lebo práve prijatie našej zodpovednosti v živote nám dáva aj moc a silu veci meniť.

Je jedno, či je tým vinníkom niekto, kto nám reálne niečo urobil, alebo je to imaginárny vinník, na ktorého premietame svoj pocit obete. Premíér alebo iný politik (dosaď si svojho favorita, na ktorého najradšej nadávaš), skorumpovaný systém, peniaze alebo osud.

Ak hrá túto hru obete človek vedome, tak hnev alebo poškodenie len predstiera. Aby človeka, kto sa do role vinníka dá natiahnuť, využil pre svoje ciele.

Lebo rola obete dáva človeku vo vzťahu vinník-obeť pocit zdanlivo oprávnenej moci, ktorá nám mastí ego. Obeť často vinníka viní alebo vydiera rôznymi formami. A aj spoločnosť obeť často slepo vyzdvihuje na piedestál. A to dáva obeti silný motív v roli obete zostávať a hru hrať ďalej. 

Pokiaľ je človek v roli vinníka, často hru predlžuje tým, že slepo nesie celú zodpovednosť. Namiesto toho, aby niesol len svoju správnu časť. Tým obeť podporuje v jej hre, v ktorej má obeť síce zdanlivo navrch, ale v ktorej nakoniec prehrávajú všetci.

Na hru na vinníka a obeť ani netreba dvoch - často si vystačíme sami. Jedným z najrozšírenejších scenárov je pocit krivdy a obete vo vzťahu k jednému alebo obom rodičom. Pocit, že nám ublížili, alebo nedali dosť. Je len na nás, aby sme si uvedomili, že to najväčšie, čo nám mohli dať - život - nám už dali. Ostatné je len bonus, na ktorý nemáme vo svojej podstate nárok. Čím skôr tento postoj prijmeme, tým skôr si zlepšíme svoj vzťah k rodičom. A od nášho vzťahu k našim rodičom závisí v živote veľmi veľa vecí - v skratke: ako sa nám bude dariť, aké budeme mať vzťahy, a či budeme úspešní v práci alebo v podnikaní (veľká téma, o ktorej zasa niekedy inokedy). Je v prvom rade na nás, aby sme mali k rodičom vďaku a úctu za to najcennejšie, čo nám dali. Kto to nechápe, pripravuje sa v živote o veľa. Osobne prajem každému, aby mal s rodičmi a k rodičom čo najlepší vzťah. Stojí to za to.

Ďalším pocitom z hry na obeť je hnev na štát/systém/peniaze/vojnu... Keď sa hneváme na väčšie systémy, sme slepí a bez pokory. Nevieme alebo nechceme prijať realitu. A nevidíme, že máme slobodu zmeniť naše rozmyšľanie, naše jednanie, zmeniť krajinu, alebo svoj postoj. To všetko je ale nepohodlné - jednoduchšie je sa stažovať z pozície obete systému... Nie systém je problém - ten je, aký je. Veľa ľudí v ňom žije šťastne, veľa ľudí ho mení bez toho, aby naň nadávali a cítili sa jeho obeťou. Problém je vždy v našom postoji. Či si to uvedomujeme, alebo nie.

Dopady hnevu

Efekt silného hnevu má na obeť, ktorá svojej role naozaj verí, deštruktívny vplyv. V prvom rade na vzťahy, a nielen s vinníkom - lebo obeť má tendenciu do svojej hry ťahať aj iných ľudí.

Druhý efekt je na slobodu a schopnosť človeka žiť naplno - lebo dokiaľ je človek v pozícii obete, nemá prístup k svojej plnej sile. 

A tretí vplyv, väčšinou až po dlhšej dobe, je dopad na zdravie obete - lebo zatiaľ čo krátkodobý hnev je konštruktívny, ak sa vie správne uvoľniť, tak dlhodobý hnev má deštruktívny vplyv na zdravie a kvalitu života obete. 

Preto často po nejakom čase človek dôjde k záveru, že je PREŇHO lepšie sa už nezožierať hnevom. A často (ale nie vždy) z tohto sebastredného dôvodu človek blahosklonne druhému odpustí. Občas ľudia samozrejme odpúšťajú v dobrej viere, že to pomôže všetkým.

Preto v žiadnom prípade nehovorím, že odpustenie je zlé - určite pomôže uvoľniť hnev a tlak, keď si nevie inak rady. 

Lebo prirodzeným výsledkom aktu odpustenia je uvoľnenie ("odpustenie") hnevu. 

V tomto stave zdá sa väčšina ľudí celú záležitosť ale ukončí. 

Často má potom obeť zo seba dobrý pocit - prekonal/a svoj hnev. Povzniesol/povzniesla sa nad situáciou. On/ona ten/tá morálne lepší/lepšia, ktorý/á dokázal/a odpustiť. Samozrejme, opäť, platia výnimky, kedy ľudia neodpúšťajú z povýšenia, ale zo snahy veci naozaj riešiť zmierom pre všetkých zúčastnených. 

Pre mňa je to každý postoj iných ľudí OK (je to ich život a ich voľba - zasahujem len ak mi niekto prekračuje moje hranice...). Skrátka rešpektujem slobodnú vôľu každého človeka. 

Problém odpustenia - je slepé

Bohužiaľ často je sprievodným postojom odpustenia vedomý alebo nevedomý pocit nadradenosti obete nad vinníkom. Lebo aby sme niekomu mohli odpustiť, najskôr sa musíme nad daného človeka povýšiť. Musíme sa postaviť do role nadradeného sudcu, ktorý má právo povedať, kto je vinník a kto má právo mu odpustiť. A to je slepé.

Ak sa v Tebe teraz niečo búri, daj bokom svoje emócie - a daj si čas, aby si tú predchádzajúcu aj nasledujúcu vetu spracoval.

Odpusteniu aké sa v našich zemepisných šírkach "nosí" totiž v hĺbke chýba niečo veľmi dôležité - pokora, a prijatie vlastného dielu zodpovenosti.

Preto odpustenie nie je konečným harmonickým riešením. Dokonca nie je ani najlepším riešením.

Lebo to, čo často po odpustení v ľudoch zostáva, je pocit krivdy, ktorú na nás spáchal vinník. Už síce nemáme ten toxický hnev, ale kvôli tomuto postoju zostávame vo vzťahu zaháčkovaní. Nosíme to v sebe, aj keď už nie v takej výbušnej podobe, ako bol hnev.

Jednoduchým testom je, či sme schopní daného človeka stretnúť bez nepríjemných emócií. Ak nie, alebo ak sa danému stretu vyhýbame, ešte sme "zaháčkovaní" v stave obete. Omnoho slabšie, ako na začiatku, ale stále sme zaháčkovaní.

Rovnako to platí aj keď sme prevzali pocit vinníka - máme pocit viny, ktorý nás ťaží. Ľudia majú vtedy tendenciu žiadať obeť o odpustenie - čo je tiež spôsob, ako neniesť svoju zodpovednosť. 

Cesta k vnútornej slobode

Z toho stavu obete (alebo vinníka) sa uvoľníme až vtedy, keď si uvedomíme a prijmeme aj to, ako sme k svojmu prežívaniu, alebo k situácii prispeli my. A vždy sme k svojmu prežívaniu a situácii nejako prispeli - tým, čo sme urobili, alebo neurobili, aj keď sme mohli.

Týmto uvedomením sa dostávame na cestu prijatia vlastnej zodpovenosti (aj vlastných hraníc - ale o tom v inom článku, to je ďalšia veľká téma našej doby...).

Na konci tej cesty je naša plná vnútorná sloboda.

Keď totiž prijmeme zodpovednosť za náš vlastný podiel na situácii, stane sa niečo veľmi príjemné.

Výhody prijatia správnej miery zodpovednosti

Najskôr príde pocit hlbokého pochopenia, uvoľnenia a mieru. Aj zvyškové pocity krivdy a toxicita odchádzajú.

A potom príde naozajstná sloboda. Lebo už nemáme pocit krivdy (u obete) ani viny (u vinníka). A naše vnútorné stavy už na iného človeka alebo na systém nepremietame. 

Daného človeka (alebo ľudí), s ktorým/i sme boli zaháčkovaní, môžeme stretnúť, a sme prirodzene neutrálni, bez limitujúcich emócií. 

Týmto krokom sme si zároveň začali vytvárať vzorec prijatia našej správnej miery zodpovednosti - ani viac, ani menej. 

Tým sme vytvorili najlepší základ, aby sme už do hry na vinníka a obeť už nepadli. Aj keď sa ju naše okolie často bude snažiť v nejakej forme hrať. 

Po dostatočnom počet "nácvikov", pri ktorých sa naučíme v rôznych situáciách niesť náš primeraný diel zodpovednosti, sa dostaneme do stavu plnej tvorivej slobody.

Ak chceš byť vnútorne slobodný, neodpúšťaj - radšej rovno prijmi svoj primeraný diel zodpovednosti za svoje prežívanie aj za danú situáciu, a potreba odpustiť odíde sama. Vyhneš sa tým zotrvaniu v toxických, limitujúcich stavoch obete.

Ak chceš byť vnútorne slobodný, nenes pocit viny - radšej rovno prijmi svoj primeraný diel zodpovednosti za danú situáciu, nechaj zvyšnú časť zodpovednosti na druhom človeku, a vina odíde sama. Vyhneš sa tým zotrvaniu v toxických, limitujúcich stavoch vinníka.

Keď už raz človek zvedomí tú hru, nie je v moci nikoho donútiť ho hrať ju. 

Vie si ustrážiť svoje hranice, nehrá hru na obeť, a hre na vinníka ľahko zabráni tým, že rolu vinníka neprijme. Dokáže ľuďom jasne nastaviť hranice aj zodpovednosti. Dokáže iným jasne povedať, v čom tú svoju zodpovednosť nesú oni.

Tento proces nie je jednoduchý, ale výsledok stojí za to.

Získavame tým obrovskú vnútornú slobodu, silu a kľud, ktorý nám ani to najúprimnejšie odpustenie nedokáže dať.

Na Tvoje zdravie a úspech! 🙂

Leave a Comment:

>