Naše fatamorgány, alebo cesta ku vnútornej slobode

To najlepšie, čo pre seba aj svoje okolie môžeme urobiť, je prestať veriť vlastným nezmyslom a ilúziám.

Lebo všetci ich máme požehnane... veríme ilúziám, ktoré sme si vytvorili sami, aj nevedome prevzali v rodine...

Veríme tomu, čomu veria ľudia okolo nás, napriek dôkazom, že je to nezmyselné...

Veríme autoritám a "pravdám", ktoré nám podsunuli iní - s cieľom nám niečo skryte predať, zmanipulovať nás, aby sme robili to, čo potrebujú oni, alebo často aj v ich úprimnom presvedčení, že len oni majú pravdu... alebo nám chcú úprimne pomôcť. Akurát úprimná ilúzia je rovnako nepravdivá, ako všetky ostatné...

Alebo veríme automaticky tomu, kto tie autority a overené pravdy odmieta. Napriek všetkým dôkazom. Ako hovorí jedno príslovie​, "nedovolíme pravde, aby stála v ceste našim predsudkom".

Ten zoznam ilúzií by vydal na knihu plnú slov. Každý, úplne každý, v sebe nosíme takúto knihu - je to kniha našich vlastných nezmy-slov.

Nepríjemným dôsledkom toho, že veríme ilúziám, a naháňame fatamorgány spoločensky definovanej a uznávanej prestíže a úspechu býva, že nevidíme kvôli tomu seba, ani svojich blízkych.

Nevidíme naše potreby, ani ich potreby. Škodíme tým sebe aj im. A potom hľadáme záchranu v ďalších iluzórnych riešeniach.​ Lebo bývajú zdanlivo rýchle a zdanlivo pohodlné. Vo svojej slepote nevidíme, že nič nevyriešia, len potlačia symptóm. A ten sa v inej forme objaví inde. Inde vyrazí dekel - a my sa v našej slepote a odmietaní pravdy úprimne čudujeme, odkiaľ to prišlo. Od tabletky na bolenie hlavy (namiesto toho, aby sme sa sami seba pýtali, prečo nás tá hlava tak dlho a chronicky bolí..), až po omnoho vážnejšie osobné, rodinné alebo zdravotné situácie. 

Napriek tomu je to OK. Lebo to objavovanie seba samého aj našich blízkych, našej vlastnej pravdy aj ich pravdy, a vyšších (či hlbších) princípov a právd, ktoré nás na Zemi ovplyvnújú. práve to je súčasťou nášho duchovného rastu, a cesty ku vnútornej slobode. Je súčasťou nášho ľudského dozrievania.

Ale pravdou je, že to objavovanie nebýva príjemné. Lebo keď nám niekto rozbíja naše pracne vyskladané ilúzie, rozbíja nám náš svet. Našu vnútornú zónu komfortu. A bolí to. Preto vždy je lepšie, ak to robíme my sami - lebo si vyberieme svoj čas aj tempo. Vieme prečo to robíme, a čo tým získame.. vtedy sa všetko ľahšie znáša.

Samozrejme, tento hlboký vnútorný proces nejde mať pod kontrolou - život nám pripraví situácie, ktoré nám tie ilúzie budú narúšať a rozbíjať. Či chceme alebo nie. Posledné roky sa tento proces výrazne urýchľuje - a pre tých, ktorí sú mu otvorení, aj uľahčuje. 

Ten lov na vlastné ilúzie je dôležitá časť života - robí nás ľudskejšími. A to býva na konci života omnoho dôležitejšie, než počet víťazstiev, objem majetku alebo spoločensky uznávaný úspech. Lebo keď sa na to všetko na konci života spätne pozeráme a vyhodnocujeme, zrazu vidíme tú ilúzórnosť - ale už s ňou nejde nič urobiť.

Výborná správa je, že nám nič nebráni (okrem našich vlastných presvedčení a ilúzií) sa na náš život pravdivejšie pozrieť už teraz. Naliať si čistého vína, či čistej vody 🙂 Láskavou sebareflexiou vyhodnotiť našu doterajšiu cestu, pozrieť sa na ňu pravdivejšie. A nakresliť si tú ďalšiu cestu inak. 

Prečo? Lebo to fakt stojí za to - s každou odstránenou ilúziou sme spokojnejší, šťastnejší, zdravší, ľudskejší, tolerantnejší, láskavejší, a v duši pokojnejší. Viac vidíme svet v jeho bohatosti, farebnosti. A viac si to užívame.

Ale keďže žijeme v dualite, nič nie je len ružové a optimistické. Rozbitie našich ilúzií, pokiaľ nie je rovnako sprevádzané rozbitím, alebo zmenou ilúzii u našich blízkych, zväčší rozdiely medzi nami. Často spôsobuje napätie, konflikty, až rozpad vzťahov. Tu si musíme vnútorne vybrať, či budeme žiť v komfortnej klietke ilúzií, alebo či pôjdeme po našej vlastnej ceste. Či rozbijeme to, čo bolo doteraz, a pôjdeme vlastnou cestou. Aj keď presne nevieme, kam nás vedie. Lebo to býva jej podstata. A aj za cenu toho, že niektoré vzťahy, komfort, príležitosti alebo status stratíme. 

Lebo pri rozbíjaní vlastných ilúzií nie je vôbec na mieste dnes tak populárny "lacný optimizmus" (ďakujem Tomášovi Hasalovi z Nexterie za tento výraz, s vďakou ho tu využívam).​ Tá fáza prechodu od vlastních ilúzií a sebaklamov k jasnejšiemu vnímaniu reality a novej, vnútornej pravde, k vnútornej slobode, býva často náročná. Nakoniec to stojí za to, ale keď sme v strede víru, ktorý nami točí, nie je to vôbec sranda. Sranda je to až potom, po čase. Keď sme z neho vonku, a užívame si novo nadobudnutý vnútorný kľud, radosť a pokoj v duši.

Všetkým nám v tom prajem veľa síl a odvahu vidieť hlbšiu pravdu... aj vnútornú múdrosť tú novú pravdu, a celú cestu k nej, prijať... a naplno žiť.

A každému príjemné, radostné a objavné leto 🙂

Leave a Comment:

>